Maria Valtorta 597.
V noci s apoštolmi v Getsemani
8. marec 1945
1 „Povedal som vám: ,Buďte ostražití, bdejte a modlite sa, aby vám oči neoťaželi spánkom.' Vidím však, že vaše unavené oči sa už zatvárajú a vaše telá, i nechtiac, hľadajú polohu na odpočinok. Máte pravdu, moji úbohí priatelia! Váš Učiteľ chcel od vás po tieto dni veľa a vy ste takí unavení. Avšak o niekoľko hodín, už len o niekoľko, budete radi, že ste nestratili ani chvíľku z mojej blízkosti. Budete spokojní, že ste Ježišovi nič neodopreli. Ostatne, o týchto žalostných veciach vám hovorím naposledy. Zajtra vám budem hovoriť o láske a vykonám pre vás zázrak totálnej lásky. Pripravte sa na jeho prijatie veľkou očistou. Ó! Ako viac ladí môjmu Ja rozprávať o láske, než hovoriť o treste! Aké mi je milé povedať: ,Milujem vás. Príďte. Po celý život som sníval o tejto hodine!' No láskou je hovoriť i o smrti. Je to láska, pretože smrť za tých, ktorí vás milujú, je najvyšším dôkazom lásky. Je to láska, lebo pripraviť drahých priateľov na nešťastie je predvídavý cit lásky, aby v tú hodinu boli pripravení, a nie vystrašení. Je to láska, pretože zveriť tajomstvo je dôkazom úcty, ktorú prejavujeme tým, ktorým ho zverujeme.
2 Viem, že ste Jána zasypali otázkami, aby ste sa dozvedeli, čo som mu povedal, keď som s ním zostal sám. A neverili ste, že pri tom nebolo slov. No tak to je. Stačilo mi, keď som mal pri sebe niekoho..."
„Prečo teda on a nie niekto iný?" spýta sa Iškariotský. A opýta sa to s povýšeneckou samoľúbosťou.
Aj Peter a s ním Tomáš a Filip vravia: „Áno. Prečo práve jeho a nie ostatných?"
Ježiš odpovie Iškariotskému.
„Chcel by si to byť ty? Môžeš si to nárokovať?
3 Bolo to za sviežeho pokojného rána mesiaca adar... Bol som nepoznaný pútnik na ceste pri rieke... Unavený, zaprášený, bledý od pôstu, s neudržiavanou bradou, dotrhanými sandálmi, vyzeral som ako žobrák po cestách sveta... On ma uvidel... a spoznal vo mne toho, na ktorého zostúpila Holubica večného ohňa. Pri tom mojom prvom premenení istotne musel preblesknúť atóm mojej božskej žiary. Krstiteľove oči otvorené pokáním i tie čistotou uchované anjelské oči uzreli to, čo ostatné nevideli. A čisté oči preniesli do svätostánku srdca, čo videli, a uzavreli to tam ako perlu do šperkovnice... Keď sa po takmer dvoch mesiacoch
* Ako bolo vysvetlené v (1) 47.10.*
oči zodvihli na otrhaného pocestného, jeho duša ma spoznala….. Bol som jeho láskou. Jeho prvou a jedinou láskou. Prvá a jediná láska sa nezabúda. Duša ju cíti prichádzať, aj keď sa vzdialila, cíti ju prichádzať z odľahlých diaľok, premkne ju radosť, prebudí myseľ a tá telo, aby sa všetci zúčastnili na hostine radosti z toho, že sa opäť zišli a že sa milujú. A chvejúce sa ústa mi povedali: ,Pozdravujem ťa, Boží Baránok.'
Ó! Viera čistých, aká si veľká! Ako prekonávaš všetky prekážky! Nepoznal moje Meno. Kto som? Odkiaľ prichádzam? Čo som robil? Či som bol bohatý? Či som bol chudobný? Či som bol múdry? Či som bol nevedomý? Čo znamená pre vieru vedieť toto všetko? Zväčší či zmenší sa týmto poznaním? Veril tomu, čo mu povedal Predchodca. Ako hviezda, ktorá sa na príkaz Stvoriteľa premiestni z jedného konca oblohy na druhý, on sa odlúčil od svojho neba, Krstiteľa, zo svojej konštelácie, a prišiel k svojmu novému nebu, ku Kristovi, do konštelácie Baránka. A nie je tou najväčšou hviezdou, ale je tou najkrajšou a najčistejšou v konštelácii lásky.
Odvtedy prešli tri roky. Hviezdy a hviezdičky sa pripájali i odlučovali od mojej konštelácie. Niektoré padli a zahynuli. Iné sa zadymili ťaživými výparmi. On však zostal upevnený so svojím čistým svetlom pri svojej Polárke.
4 Dovoľte mi hľadieť na jeho svetlo. V Kristových temnotách budú dve svetlá: Mária a Ján. Avšak bolesť bude taká, že ich takmer nebudem môcť vidieť. Dovoľte mi vtlačiť si do zreničiek tieto štyri dúhovky, tieto štyri cípy nebies medzi plavými mihalnicami, aby som si tam, kam nik nebude môcť prísť, vzal so sebou spomienku čistoty. Všetky hriechy! Všetko na pleciach Človeka! Och! Och! Táto kvapka čistoty...! Moja matka! Ján! A ja... ! Traja stroskotanci vynárajúci sa z trosiek ľudstva ponoreného v mori hriechov!
5 Bude to hodina, v ktorej ja, potomok Dávidovho rodu, zastonám starodávny Dávidov vzdych:
*Začína séria citátov a narážok na Ž 22, 2. 7. 13 — 19; Iz 50, 6; 53; 63, 3.*
,Bože môj, obráť sa ku mne. Prečo si ma opustil? Odďaľujú ma od teba výkriky zločinov, ktoré som vzal za všetkých... Som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie.'
Počujte Izaiáša: ,Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali, tvár som si neskryl pred potupou a slinou.'
Počujte znova Dávida: ,Obkľučuje ma stádo juncov, mnohé býky na mňa zaútočili. Otvárajú na mňa svoje papule ako levy, čo plienia a revú. Rozlievam sa sťa voda.'
A Izaiáš dopĺňa: ,Sám som si sfarbil odev.' Ó! Sám si sfarbím odev, nie v hneve, ale v bolesti a z lásky k vám. Akoby ma dlávili a vytláčali zo mňa krv dva ploché kamene lisu. Nelíšim sa od zlisovaného strapca, ktorý do lisu vošiel krásny a potom sa z neho stala vytlačená brečka bez šťavy a podoby.
A s Dávidom hovorím, moje ,srdce mi mäkne ako vosk a topí sa mi v útrobách'. Och! Dokonalé srdce Syna človeka, čo sa teraz s tebou stane? Bude ako srdce, ktorého dlhý prehýrený život úplne vyprahne a zbaví životnej sily. Všetka moja životná sila vyschne. Jazyk sa mi od horúčky a agónie lepí k hrtanu. A smrť sa približuje svojim udúšajúcim a oslepujúcim prachom.
A zľutovania stále niet! ,Obkľučuje ma svorka, tlupa psov a hryzie ma. Hryzú ma do rán. Na rany z ich tesákov dopadajú údery palíc. Niet na mne ani kúska bez rany. Kosti mi škrípu, vykĺbené pri zverskom trhaní svalov. Neviem, o čo si oprieť telo. Hrozná koruna je ohnivým kruhom, vnikajúcim do hlavy. Visím na prebodnutých rukách a nohách. Vyzdvihnutý ukazujem svoje telo svetu a všetci môžu spočítať moje kosti...'"
6 „Mlč! Mlč!" zavzlyká Ján.
„Už viac nehovor! Naháňaš nám smrteľný strach!" úpenlivo prosia bratranci.
Ondrej nehovorí, no zložil si hlavu medzi kolená a nehlučne plače. Šimon je sinavý. Peter a Jakub Zebedejov vyzerajú, akoby ich mučili. Filip, Tomáš a Bartolomej vyzerajú ako tri kamenné sochy vyjadrujúce úzkosť.
Judáš Iškariotský je strašidelná, diabolská maska. Vyzerá ako odsúdenec, ktorý konečne pochopil, čo spáchal. Ústa má otvorené vo výkriku zavýjajúcom v jeho vnútri, ktorý udúša v hrdle, oči vypleštené, vydesené ako oči blázna, líca sinavé pod hnedým závojom oholenej brady, vlasy rozstrapatené, lebo si ich každú chvíľu prehrabáva spotenou a studenou rukou, vyzerá, akoby mal každú chvíľu omdlieť.
Matúš, keď zodvihne pohľad sklopený k zemi, akoby hľadal pomoc vo svojom súžení, si ho všimne a povie: „Judáš! Je ti zle...? Učiteľ, Judáš trpí!"
„Ja tiež," povie Kristus. „No ja trpím s pokojom. Staňte sa duchmi, aby ste vydržali tú hodinu. Ten, kto je ,telo', ju nemôže prežiť bez toho, aby nezošalel...
7 Dávid, ktorý vidí muky svojho Krista, ešte hovorí: ,Ešte nie sú spokojní, premeriavajú si ma a vysmievajú sa mi, delia si moje šaty a o moju tuniku hádžu lós.' Som Zločinec. Majú na to právo.
Ó, zem! Hľaď na svojho Krista! Dokáž ho rozpoznať, hoci je taký zničený. Počúvaj, spomeň si na slová Izaiáša a pochop, prečo, veľké prečo sa stal takým a prečo človek mohol zabiť Otcovo Slovo, dohnané do takého stavu. ,Nemá podoby ani krásy. Hľadeli sme na neho. Nemá pekný výzor. A nemilovali sme ho. Opovrhnutý a posledný z ľudí, on, Muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili.' Táto maska mučeného bola jeho krásou Vykupiteľa. Ale ty, hlúpa zem, si uprednostnila jeho pokojnú tvár!
,Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil. No my sme ho pokladali za malomocného, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti. Na ňom je trest určený pre nás, trest, ktorý nám navracia pokoj s Bohom a jeho ranami sme uzdravení. Blúdili sme ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých.'
8 Ten a tí, čo si myslia, že pomohli sebe a Izraelu, sú sklamaní. A tiež aj tí, čo sa nazdávajú, že boli silnejší než Boh. A rovnako i tí, čo si myslia, že nemusia odčiňovať za tento hriech iba preto, lebo sa nechávam zabiť dobrovoľne. Ja plním svoju svätú úlohu, dokonalú poslušnosť Otcovi. To však nevylučuje ich poslušnosť Satanovi a ich podlú úlohu.
Áno. Obetoval sa, pretože to sám chcel, ó, zem, tvoj Vykupiteľ. ,Neotvoril ústa, aby vyslovil prosbu, aby ho ušetrili, a nevyriekol ani slovo zlorečenia proti svojim vrahom. Nechal sa viesť ako baránok na zabitie a ako ovca, čo onemie pred svojím strihačom.'
,Po zajatí a odsúdení bol vyvýšený. Nebude mať potomstvo. Bol vyťatý z krajiny živých ako strom. Boh mu zasadil smrteľný úder pre hriech svojho ľudu. Nik z jeho pozemského potomstva ho nebude oplakávať? Nebude mať deti vyťatý zo zeme?'
9 Och! Odpoviem ti, ó, prorok tvojho Krista. Ak môj ľud nebude žialiť nad nevinným Zabitým, budú ho oplakávať anjeli nebeského zboru. Ak jeho mužnosť nebude mať deti ľudským spôsobom, lebo jeho prirodzenosť sa nemohla snúbiť so smrteľným telom, on zaiste bude mať veľa detí splodených nie zo živočíšneho tela a krvi, ale budú mať život z Božej lásky a krvi, bude to duchovné pokolenie, a preto jeho potomstvo bude večné.
A ešte ti vysvetlím, ó, svet, ktorý nechápeš proroka, kto sú tí zločinci pri jeho hrobe a kto je boháč pri jeho smrti. Pozri, ó, svet, či aj len jeden z jeho katov mal pokoj a dlhý život! On, Žijúci, čoskoro zanechá smrť. Ale ako listy, ktoré jesenný vietor zľahka ukladá do brázdy potom, čo ich opakovanými nárazmi poodtŕhal, tak jeden za druhým budú čoskoro poukladaní pri hanebnom pohrebe, ktorý nariadili pre neho. A jeden, čo žil pre zlato — ak by bolo dovolené uložiť nečistého človeka na miesto, kde bola Svätyňa svätých —, mohol by byť uložený tam, kde ešte bude vlhkosť po nespočetných ranách Obety obetovanej na vrchu. Za nevinného Obvineného sa Boh pomstí, lebo podvod nemal nikdy v ústach, ani neprávosť v srdci.
10 Zdrvený utrpením. No po útrapách, po vyťatom živote na obetu odčinenia za hriech začne sa jeho sláva v budúcich pokoleniach. Všetky Božie túžby a svätá vôľa Pánova sa podaria skrze neho. Pre útrapy svojej duše uvidí slávu pravého Božieho ľudu a bude z nej blažený. Jeho nebeské učenie, ktoré spečatí svojou krvou, ospravedlní mnohých z najlepších a on ponesie hriechy hriešnikov. A preto, ó, zem, tento nepoznaný Kráľ, ktorému sa zákerníci vysmievali a najlepší ho nechápali, dostane za údel mnohých. A so svojimi nasledovateľmi dostane za korisť porazených, rozdelí korisť silných, jediný Sudca troch kráľovstiev a kráľovstva.
Všetko si zaslúžil, lebo všetko dal. Všetko sa mu odovzdá, lebo vydal svoj život na smrť a pripočítali ho k zločincom, jeho, ktorý bol bez hriechu. Bez akéhokoľvek hriechu, ktorý by nebol dokonalou láskou a nekonečnou dobrotou. Dve viny, ktoré svet neodpúšťa, láska a dobrota, ho pobádali, aby vzal na seba hriechy mnohých, hriechy celého sveta, a aby sa prihováral za hriešnikov. Za všetkých hriešnikov. Aj za tých, ktorí ho vydali na smrť.
11 Skončil som. Nemám iné čo povedať. Povedal som všetko, čo som vám chcel objasniť z mesiášskych proroctiev. Vysvetlil som vám ich všetky od narodenia po smrť, aby ste ma poznali a nepochybovali ste.
A aby ste nemali výhovorky za váš hriech.
12 Teraz sa spolu pomodlime. Je to posledný večer, kedy sa môžeme takto pomodliť, všetci spojení ako bobule na strapci hrozna, ktorý ich drží. Poďte. Pomodlime sa.
,Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého. Amen.'
,Posväť sa meno tvoje.' Otče, ja som ho posvätil. Zmiluj sa nad svojím Plodom!
,Príď kráľovstvo tvoje.' Zomieram, aby som ho založil. Zmiluj sa nado mnou!
,Buď vôľa tvoja.' Pomôž mojej slabosti. Ty, ktorý si stvoril ľudské telo a do neho si zaodel tvoje Slovo, aby som ťa poslúchal tu dolu tak, ako som ťa vždy poslúchal v nebi. Zmiluj sa nad Synom človeka!
,Daj nám chlieb...' Chlieb pre dušu. Chlieb nie z tejto zeme. Nie pre seba ho žiadam. Ja potrebujem už len tvoju duchovnú útechu. Ale pre nich, ja, Žobrák, vystieram k tebe ruku. Onedlho bude prebodnutá a pribitá, a už nebude môcť konať gestá lásky. No teraz ešte môže. Otče, dovoľ mi dať im chlieb, ktorý bude denne posilňovať v slabostiach biedne Adamove deti. Ony sú slabé, Ó, Otče, sú také nízke, lebo nemajú chlieb, ktorý je sila, anjelský chlieb, ktorý zduchovňuje človeka a vedie ho k tomu, aby sa stal zbožštený v nás.
‚Odpusť nám naše viny.. .'"
Ježiš, ktorý sa modlil postojačky s roztvorenými rukami, si teraz pokľakne a zodvihne ruky i tvár k nebu. Tvár zblednutú od námahy úpenlivej prosby a z bozku mesiaca, zbrázdenú mĺkvymi slzami.
„Odpusť svojmu Synovi, ó, Otče, ak sa v niečom proti tebe previnil.
* Zmysel podobnej žiadosti o odpustenie pre seba vysvetľuje sám Ježiš v (1) 44.13. Okrem toho v tomto kontexte vidno, že Ježiš-Clovek nemá viny, ktoré by mu mali byť odpustené: „Moje vedomé zmýšľanie ma ubezpečuje, že som pre nich urobil všetko"; no napriek tomu prosí o zmilovanie a odpustenie, ktoré by malo vystupovať z celého ľudského pokolenia: „Pre mňa, Ó, Otče, pokladaj za odstránené každé previnenie človeka voči Človeku. "*
Tvojej dokonalosti sa ešte môžem zdať nedokonalý, Ja, tvoj Kristus, ktorého zaťažuje telo. Ľuďom... nie. Moje vedomé zmýšľanie ma ubezpečuje, že som pre nich urobil všetko. No ty odpusť svojmu Ježišovi... Ja tiež odpúšťam. Ja odpúšťam, aby si mi ty odpustil. Ako veľa musím odpúšťať! Ako veľa...! A predsa odpúšťam. Týmto tu prítomným, neprítomným učeníkom, tým, čo majú hluché srdcia, nepriateľom, posmievačom, zradcom, vrahom, bohovrahom... Hľa. Odpustil som celému ľudstvu. Pre mňa, ó, Otče, pokladaj za odstránené každé previnenie človeka voči Človeku. Zomieram, aby som dal tvoje kráľovstvo všetkým, a nechcem, aby hriechy voči vtelenej Láske boli pripočítané k odsúdeniu. Nie? Hovoríš, že nie? To je moja bolesť! Toto ,nie' mi vlieva do srdca prvý dúšok ukrutného kalicha. Ale, Otče, ktorého som vždy poslúchol, hovorím ti: ,Nech sa stane, ako ty chceš.'
,Neuveď nás do pokušenia.' Och! Ak chceš, môžeš od nás odohnať diabla! To on je pokušením, ktoré dráždi telo, myseľ, srdce. To on je Zvodca. Odožeň ho, Otče! Pošli tvojho archanjela v náš prospech! Aby zahnal toho, ktorý nám od narodenia po smrť kladie nástrahy... ! Ó, svätý Otče, zmiluj sa nad svojimi deťmi!
,Zbav nás, zbav nás Zlého.' Ty to môžeš. My tu plačeme... Nebo je také krásne a bojíme sa, že ho stratíme. Ty hovoríš: ,Môj Svätý ho nemôže stratiť.' Ja však chcem, aby si vo mne videl Človeka, Prvorodeného z ľudí. Som ich bratom. Modlím sa za nich a s nimi. Otče, zmiluj sa! Ó! Zľutovanie... !"
13 Ježiš sa zohne až k zemi. Potom vstane: „Poďme. Rozlúčme sa v tento večer. Zajtra večer už nebudeme mať tú možnosť. Budeme príliš rozrušení. A kde vládne nepokoj, tam niet lásky. Dajme si bozk pokoja. Zajtra... zajtra bude každý pre seba... Dnes večer ešte môžeme byť jeden pre všetkých a všetci pre jedného."
A bozkáva ich, jedného po druhom, začne od Petra, potom pobozká Matúša, Šimona, Tomáša, Filipa, Bartolomeja, Iškariotského, dvoch bratancov, Jakuba Zebedejovho, Ondreja a naposledy Jána, o ktorého sa potom opiera, keď vychádzajú z Getsemani.